Afrodita

Otvor okno a pozri sa von.

Po nebi som rozhádzal svoje slzy, ktoré som vyronil keď si tu nebola.

Prizri sa lepšie a v diaľke zazrieš obrys ohnivého meča.

Je to Michael, ktorý k tebe letí, aby ťa uniesol na môj príkaz.

Je to Michael, ktorého pierok sa teraz pevno držíš,

a je to Michael, ktorý ťa jemne uloží do mäkkej trávi vedľa mňa a na pozdrav nám zamáva bielym krídlom.

Spolu unikáme realite do priezračného jazera odrážajúceho pohľad Afrodity, ktorá len ticho závidí tvojej kráse.

Spolu vnímame spev anjelov, ktorý nám hrajú na flautách, ako uvítanie keď kráčame po bielom koberci pletenom z oblakov.

Jemný dotyk vetra nám strapatí vlasy a jamky z líc nám miznú len v okamihu keď sa rozprávame rajskou rečou.

Pretože bozk je to, čo ostalo z reči, ktorou sa hovorilo v raji.

V raji, tam, kde sme teraz.

Tam, kde sme vždy, keď nám pieseň lásky omámi zmysli a nedovolí dýchať.

Splynuli sme v jedno a dokonalosť duše prevýšila akúkoľvek ľudskú malichernosť.

Otvárame oči, a obraciame hlavy k oblohe.

Hviezdy sa začínajú klaňať Héliovi, ktorý práve osedlal ohnivý koč a s úsmevom sa lúči s Faetonom.

Vtedy znovu prilieta Michael, aby ťa vzal domov.

Posledný bozk, posledné splynutie pier, posledné pohladenie,  a ja už opäť netrpezlivo očakávam, kedy zažiari prvá hviezda, aby som ťa znovu mohol vidieť prilietať...

                                                                                                                                                                                    Fredi