18 - 29.8.14 das Ende
Všetko raz skoční. Aj Erasmus. Tých 6 mesiacov prešlo neuveriteľne rýchlo. Tak ako som sa triasol, keď som do Karlsruhe cestoval, tak mám chvenie v žalúdku keď ho opúšťam. Snáď je to aj tým, že z našej skupiny odchádzam posledný. Nikto kto pre mňa Erasmus znamenal tam už neostal. Aj preto je pre mňa odísť jednoduchšie. 2 roky som bol súčasťou ESN. 2 roky som pre erasmákov v Nitre tvoril program, snažil sa im vyplniť Erasmus spomienkami ktoré stoja za to. Posledných 6 mesiacov som prežíval vlastný Erasmus. Vlastné zážitky a boje. Po tejto dlhej – krátkej dobe môžem povedať len toľko:
Erasmus mi dal veľmi veľa. Priateľstvá, skúsenosti, jazyk, otvoril mi myseľ tam, kde som ani netušil že ešte niečo existuje. Donútil ma konať za seba. Donútil ma vstať a zaklopať na cudzie dvere s vedomím, že použijem slovné spojenie: „Entschuldigen, ich verstehe nicht“. Ukázal mi, aké jednoduché to máme doma. Tam, kde stačí otvoriť ústa a hovoriť jazykom s ktorým nemáme problém. S pohľadom domov mi ukázal aj obrovské rozdiely medzi našimi nie až tak vzdialenými krajinami. Či už sa jedná o systém, alebo mentalitu. Vo veľa veciach ma Nemci prekvapili v dobrom, vo veľa veciach zase naopak, v zlom. V každom prípade som zbúral predsudky ktoré som ako každý človek mal. A nie len tie čo sa Nemcov týka. V Karlsruhe som stretol celý svet a pochopil že Nitra nie je stred sveta.
Do Nemecka som šiel s tým, že všetko čo som mal, som zahodil. Išiel som tam s tým, že som nevedel kto som, kam idem a čo chcem. Dúfal som, že práve toto všetko tam nájdem. Úprimne môžem povedať že až do posledného týždňa som nemal ani najmenšiu šajnu. Náhodou som sa však ocitol na mieste ktoré mi odrazu pripadalo známe. Náhodou som zistil čo chcem. Náhodou som prišiel na to, kto som. Kam však mierim? Netuším. Nechcem prísť o tú srandu a zábavu prichádzať na to.
Ak by niekto rozmýšľal či na Erasmus ísť, odpoveď a rada je jednoznačná- ÁNO! Je to jedinečná skúsenosť ktorá dá každému práve to, čo potrebuje. Aj keď o to možno niekto nežiada, otvorí oči. Donúti sa zamyslieť. Dosť už ale bolo vážnosti, denníková forma Riadkov z Nemecka je predsa o zábave. Poďme si teda zhrnúť posledné „minúty“ môjho výmenného pobytu.
Posledné čriepky z Erasmu
- Spomínate si na lampu ktorú mám umiestnenú tak že nemôžem otvoriť okno na viac ako 20 cm? Priveľa návštev, ich príliš malá pozornosť a dôvtipnosť a moja príliš pomalá reakcia „niééééééééééé“. Toto všetko ma donútilo vážiť si svetlo. Ten pocit keď si môžete zapnúť svetlo kedy chcete – na nezaplatenie.
- Keksíkové masielko Paulou premenované na „Sušienkovú pomazánku“.
- Keď niekomu hovoríte ako ste v parku stretli diviaka je iné, ako keď o polnoci na tom istom mieste stretnete celú rodinku. Však ako sa vraví: lepšie raz vidieť ako 3x počuť.
- Vždy keď idem behať, snažím sa vybrať si novú cestu, aby sa mi beh nestal rutinou. Aj tentoraz som sa vybral do neznáma. Bežím si tak s hudbou v ušiach keď v tom – zajac. Reku no dobre, videl som tu už kadečo ale zajaca na koľajniciach? Bežím teda ďalej keď v tom opäť zajac. Vravím si, buď je ich tu viac, alebo je ten prvý veľmi rýchly. Keď som zbadal tretieho, štvrtého, piateho a tak to pokračovalo až som si uvedomil že som nimi obkľúčený, hlboko som sa zamyslel kedy som naposledy požil Omamné a psychotropné látky. So svedomím domáceho škriatka by som však mohol ísť darovať krv a tak ostáva len prijať fakt že v Karlsruhe je možné okrem tlupy diviakov natrafiť aj na stádo zajacov.
- Po 5 mesiacoch som sa dokopal k tomu aby som šiel reálne pracovať na svojej diplomovej práci aj do archívu. Boh vedel prečo tam nemám chodiť. Ako mali 2 čítačky mikrofilmov, odteraz im funguje len jedna.
- Veľa z nás videlo video kde si študent na prednášku prinesie písací stroj aby bola „sranda“. Ale reálne vidieť uja ako sedí pred knižnicou a ťuká do klasického písacieho stroja? Zážitok na celý život.
- Keď človek v noci nemôže spať, čo robiť? Poď ho o druhej v noci pozerať v nemeckej televízii Otvárací ceremoniál Olympijských hier z Mníchova z roku 1971.
- Paradoxne kopec blbostí sa mi stalo pred chvíľou, keď som z Karlsruhe odchádzal. Ani hodinové meškanie autobusu mi nepokazí náladu keď mi hrajú Horkýže. Ako však spievala Zuzka: „Čím skôr cestu nájdem, tým skôr ďalej zájdem“ mi automaticky evokovalo prosbičku: „Čím skôr príde autobus, tým skorej budem doma“. Po hodinke kedy autobusu nikde ostali na inak vždy preplnene autobusovej stanici už len Slováci a traja Číňania. Prvý krát v živote som mal chuť zlomiť na malom dieťati jeho vlastný skateboard. Niekto mu mal vysvetliť že bol vyrobený aby sa na ňom jazdilo, nie aby ním v pravidelných intervaloch trieskal o zem. (Špeciálne naserie ak sa tak deje v blízkosti vašej osoby). Cesta sa síce nekončí a preto neviem čo príde, ale momentálne som obklopený rodinkou z východu s malými deťmi (ako inak po sebe vrieskajúcimi) a asi meter od seba mám televíziu ktorá sa rozsvietila so slovami: „Televízia Markíza uvádza“ a už vtedy som vedel že je zle. Keď zaznel názov: „Hrbáč Lagardier“, začal som počítať koľko mi vydrží baterka notebooku a mobilu aby som nedostal chuť rozbiť si hlavu o sklo autobusu.
- Už doma si môžem povedať, že som si na Slovákov riadne odvykol. Vzadu v autobuse sa začali naši počernejší spoluobčania fackovať a tak ich šiel pán čo sedel pred nimi nabonzovať. Na to, ich chcel šofér vyhodiť uprostred ničoho v Rakúsku. Keď ho fackujúci uprosil aby tak nerobil, pán čo ho nabonzoval si so slovami: „Nedal som 65 € aby som toto počúval“ presadol na iné miesto. Absolútne ma nerozhodili bijúci sa vzadu, ale informovanosť urazeného pána. Pravdepodobne ešte nepoužil inú možnosť cestovania okrem autobusu alebo mitfahr, keď mu 65 € príde tak veľa. Na čo všetko som ešte natrafil? Na tetu čo čítala SMS prostredníctvom lupy, či autobus do ktorého som v Bratislave prestupoval ktorý mal na tabuľke: Amsterdam – Humenné. Nakoniec ma zaujalo asi 6 ročné dievčatko, ktoré po komentári šoféra: „Teraz si dáme krátku pauzu, kto chce, môže ísť von na cigaretku“ zahlásilo: „Ja to psychicky nezvládam tieto cigarety“. A ako čerešnička, posledné kilometre som sedel pri tete ktorá očividne neobľubuje jesť ani žuvať so zatvorenými ústami a tak bola sranda až do konca. Síce sa to všetko končí, ale bolo mi tu s vami dobre ľudia. Oficiálne uzatváram rubriku Riadky z Nemecka. Vďaka Vám za pozornosť a moja rada: