17- 12.8.2014 Rím

Opäť pár riadkov z výmenného pobytu Erasmus:

-Situácia: Skypeujem keď mi zrazu zazvoní telefón. V zhone nevediac čo skôr stláčam medzerník na počítači, keď však zistím že tak hovoriaceho nezastavím, rýchlo skočím po telefóne a aj keď vidím že mi volá nemecké číslo, ozvem sa „prosím“. Aby som v ten deň nebol pomotaný ešte viac, po umytí zubov chcem vypnúť vodu. Stlačím vypínač a namiesto toho aby prestala tiecť voda sa vypne svetlo. Kto by to bol povedal.

-Počas prechádzky v (pomaly legendárnom parku v Karlsruhe) natrafíte naozaj na kadečo. Ale sexujúci párik za bieleho dňa?

-Určite všetci poznáte arašidové maslo. Poznáte ale aj Keksíkové masielko? Z keksíkov, ktoré dostanete v reštaurácii ku káve niekto dostal nápad vytvoriť maslo a tak ma odsúdil na smrť obezitou.

-Debata:

„Je otvorené okno?“

„Otvárala som ho, ale neviem či to nebolo včera“

-Dvaja Slováci varia v Nemecku maďarské národné jedlo pre Talianku.

-Po nástupe do vlaku a očakávaní dlhej cesty do Baden - Baden (Pričom blízko nás sedel asi 8 ročný chlapec):

„Ideme spať alebo piť?“

„To je otázka.“

„Ale počkaj, je tu dieťa“

„Ponúkneme aj jeho?“

-Človek sa učí o starovekom Ríme a nadáva na celý svet. Keď však po 4 rokoch toto útulné mestečko navštívi, pochopí že to neboli len prázdne reči. Rím je vskutku fascinujúci. Na každom rohu vám budú pouličný predajcovia ponúkať vodu za euro, pričom na každom druhom tečie pitná voda zadarmo. V Ríme sa nebudete cítiť sami. Slovenčinu som počul hneď v prvý deň, češtinu až v druhý. Keď sme oddychovali v tieni Pantheónu, no kto iný by si k nám mohol prisadnúť ako unudená slovenská rodinka hľadajúca vychladeného Kelta? Náladu mi okrem 540 schodov do kupoly baziliky Svätého Petra zlepšil aj nález taliansko–slovenského slovníka v miestnom kníhkupectve. V takom Paríži ani nevedia že na Slovensku hovoríme po slovensky, nie to ešte aby mali niečo také ako prekladový slovník. Ak máte záujem navštíviť kostol na Slovensku, nemali by ste dnu vojsť ako turista v plavkách, slušnosť káže zahaliť si plecia a kolená. Nikto vás však kvôli tomu nebude nútiť ostať vonku. V Ríme áno. Keď si odstojíte hodinový rad na 40°C slnku a prejdete kontrolou či nemáte v taške bombu, musia si vás na ďalšom stanovišti dobre prezrieť a pokiaľ nemáte zakryté plecia či kolená, do Baziliky Sv. Petra vás nepustia. Veď všetci nosíme v lete v taškách prikrývky alebo dlhé veci.

Pokiaľ vás pri slove Vatikán alebo Rím napadne asociácia so Sixtínskou kaplnkou, keď ju uvidíte naživo, existuje tu reálna možnosť sklamania. Prvý krát keď som ju zazrel som sa snažil nahovoriť si že som mal len veľké očakávania, keď som si ju však musel pozrieť (NEDOBROVOĽNE) druhý krát, rozhodol som sa že na pár rokov mi tohto zážitku stačilo. (Nasilu, pretože nedopatrením sme sa do trojkilometrového radu vo Vatikánskom múzeu dostali aj druhý krát, nuž a keďže je len 1 cesta a strážnici majú prísne inštrukcie smeru jazdy, museli sme si prejsť celé múzeum znovu- nesťažoval by som sa keby som sa v horúčave 30°C necítil ako Sardinka v oleji a nechytali ma klaustrofobické stavy).

Veľa krát som sa ale v Ríme pobavil. Napríklad keď som natrafil na hotel Lux (rovnomenný ako v Žiari nad Hronom), alebo keď sme na vlastné oči videli výmenu autobusárov. Väčšina ľudí čaká na výmenu stráží, ale verte mi, táto výmena pobavila oveľa viac. Autobus zastavil na zastávke a v čase, kedy sa mal vymeniť s kolegom. Zatiahol ručnú brzdu, vzal si bundu, tašku, vystúpil z autobusu, a veselo s cigaretkou v ruke si kráčal domov. Ako žiadny problém, keby prišiel jeho kolega načas, resp. keby jeho kolega vôbec prišiel. Autobus plný ľudí ostal stáť naštartovaný na zastávke, čakajúc na svojho nočného vodiča. Ďalšiu scénu z filmu sme zažili keď sme čakali na autobus na letisko. Za tri dni prvý krát zafúkal vetrík, ktorý mi uchmatol lístok na spomínaný autobus a ten pristál pár milimetrov od okraja kanálu. Pocit na nezaplatenie, verte mi. Krásny dojem z Ríma a Talianska (bez irónie) umocnil steward v lietadle (ktoré malo hodinové meškanie). Keďže sme leteli do Nemecka a Baden – Baden, pozdravil som sa "hallo" ako sa patrí. On si prezrel môj lístok a vraví mi:

„Dobrý večer, sedíte na sedadle 15A, príjemný let prajem“. V prvej chvíli som vôbec neuvedomil, akým jazykom na mňa hovorí, len zo mňa pri stupne do lietadla vypadlo „ďakujem“.