13 dní

 

13 dní je ako večnosť.

Večnosť, ktorá bola chvíľkou.

Odvtedy sme boli dvaja malí špunti,

ťahali sme jednou pílkou.

 

Rozprávala si pod perinou,

počúval som do štvrtej rána.

Aj keď sme boli medzi zverinou,

v škôlke bola vždy podopretá brána.

 

Zlatým kľúčom, ako zlatý činžiak pod krížom,

zlatým hlasom, do šiestich rokov básnikom.

Ako keď padlo dieťa z bicykla,

ukazujúc strašnú ranu,

na každú jednu svetovú stranu.

 

Koho mohlo napadnúť stanovať pod dreveným stolom,

pod igelitom obsypaným kvapkami dažďa.

Snívať o diaľavách obmytých morom,

utekať z domu a myslieť to vážne.

Jedine plačom a malou prosbou ostať,

skryť sa do húštiny a tam svoj svet spoznať.

 

Jesť pagáče zo sna,

či neznášať kožu na pudingu.

Vždy mať svoje miesto vo vlaku zvanom kolotoč,

na chvíľu postoj, aj keď je to zakázané, na chvíľu sa otoč.

 

Sadiť kvety do pieskoviska a nepoznať kolu,

každé leto jesť jahodovú penu.

Veriť na zázrak že raz vyrastú,

robiť chlieb z hliny, slamy a porastu.

 

Jazdiť na jednom bicykli,

zažiť aj drsné pády,

aj keď trávu sme uľahli,

spolu sme to vždycky zvládli.

 

Z pivnice pred diviakmi utekať,

so sekerou pod vankúšom zaspávať.

Znášať šušlanie a slintanie Kysy,

„Chcela som, aby ste boli krajší, lepší a múdrejší“.

 

Smiať sa spolu na Kefovi,

„já vás všetkých nenááááávidím“,

zájsť na kofolu ku Krokodílovi.

„A tebe obzvlášť!“,

nepoznali sme to české „zášť“.

 

Natrápili sme bránice zeleným škriatkom,

oslovenia ktoré nepochopia ľudia s veľkým zadkom.

Prežili aj smiech, aj slzy,

no stále s úprimným úsmevom,

otvorenou dlaňou,

so žiariacimi očami.

Očami dokorán a pohľadom upretým vpred,

vidiac v kvapke dúhy celý svet.

 

TSTB a SCH,

obaja majúc svoje muchy,

ako schovávačka okolo jedného činžiaka,

snáď to príde niekomu slabé či malé,

ja ostanem navždy Fľaky a ty, čo už, Dieťa Blbé.

 

Fredi