Báseň

 

Počuješ sa hojdať deravý list na platane,

vidíš odraz neba na pokojnej hladine.

Nehľadáš dôvody, slovíčka: prečo, kedy, ako, kam,

nocuješ na lúke nepotrebujúc stan.

 

Splývaš a lietaš,

kreslíš dúhu prstom,

nemáš dôvod ďakovať telom,

lež dušou sa klaniaš,

si svojím mestom, svetom.

 

Emócie označené človekom,

to neláka predstierať smútok,

počúvať kráčajúcu ozvenu,

si vyššie, inde,

hlasuješ za zmenu.

 

Nebaví ťa dýchať tmu

a potom žmúriť pri horiacej svieci,

vieš že smieš a smieme, smú,

miluješ tú horkú príchuť pravdy.

Nesedíš v tieni stromu čo zasadil mudrc,

šplháš sa po jeho vetvách,

dosiahnuť ten zelený koniec.

Vychutnať pohľad z výšky skál,

netúžiť mať pravdu,

dávať druhým, čo sám by si bral.

Nebyť už biely, Slovák, homo sapiens sapiens,

si proste Ty, duša milujúca,

čo vedieš a necháš sa viesť.

Myslíš si čo chceš,

je to tvoj svet,

otváraš ho dokorán,

spriadajúc pieseň z viet.

 

Vítaš duše s dlaňou nahor,

zdravíš ráno úsmevom,

tancuješ v belosti kvapky,

krok – sun- krok a stále vpred,

aj po ceste plnej závejov.

Máš sedemmíľové čižmy,

sadli ti ako uliate,

boli stvorené pre teba,

ako len uveríš,

či už z blata, látky a či trávi stebla.

 

Vieš sa dotknúť neba,

máš kľúč brány pekla,

prútik z brezy,

vidíš drakov vôkol seba.

Vieš že všetko je tu len pre teba,

máš moc z rozprávok pre dospelých,

všetko je to v tvojej hlave,

Mikuláš, sob, Grinch a sane.

Hýbeš svetom, levituješ,

bez pohybu prsta, myslíš a miluješ.

 

Krídla ti nenarástli,

dostal si ich do vienka,

len si ich musel nájsť,

v kope myšlienok človeka.

Dať si dole okuliare,

rozpustiť vlasy,

zazrieť padať zore,

za tým svojim „všetko je možné“,

vytrvalo stáť si.

 

Fredi